V súčasnosti sa farby vyrábajú priemyselne a v drvivej väčšine prípadov sa na ich vznik používajú chemické zlúčeniny. Naši predkovia ich však nemali k dispozícii a tak museli improvizovať 
V tomto článku si priblížime štvoricu farieb, ktoré boli svojho času populárne napriek ich zvláštnemu pôvodu
Po dlhé stáročia bola symbolom moci. Nosili ju cisári, králi či pápežovia, Michelangelo do nej odel Krista na svojom obraze Posledná večera, a bude ju mať na sebe aj Kráľ Charles počas nadchádzajúcej korunovácie. No zatiaľ, čo bola Kráľovská purpurová znakom vznešeného pôvodu svojho nositeľa, sama mala od vznešeného pôvodu ďaleko
Jej objavenie sa pripisuje Féničanom v 16. storočí pred našim letopočtom. Podľa niektorých zdrojov sa dá dokonca preložiť Fenícia ako „purpurová zem“. S ohľadom na dobu, v ktorej vznikla, sa k jej objavu viaže aj povesť, v ktorej účinkuje samotný Herkules. Hlavným hrdinom príbehu je však jeho pes, ktorý si pri venčení na pláži všimne vyplaveného mäkkýša, začne ho žúvať a to mu zafarbí ústa na fialovo. Túto scénu znázornil aj holandský majster Peter Paul Rubens, chybne však namaľoval samotného mäkkýša, ktorý nemá špirálovitú mušľu, ale ostnatú.
Maľba by musela ísť viac do detailu aby zachytila fakt, že psík si zafarbil tlamu vďaka tomu, že prehryzol „obeti“ konečník. Pretože ono vzácne farbivo, ktoré je v podstate hlien, sa nachádza hneď za ním A práve v tom (paradoxne) tkvie výnimočnosť Kráľovskej purpurovej.
Podľa odhadov bolo potrebných na sfarbenie jedného kusu látky približne 10 000 morských slimákov. Tie bolo potrebné jeden po druhom ručne vypitvať, ich vzácny obsah vysušiť, a až potom sa z neho mohlo robiť farbivo. Neprekvapí, že bol celý proces mimoriadne zapáchajúci, a nepríjemný odór si zafarbená látka udržovala ešte dlho. Ešte dlhšie si však udržovala jedinečný lesk, a práve to z nej spravilo symbol najvyššej triedy.
Jej syntetickú náhradu objavil až v roku 1856 britský chemik William Henry Perkin. Pôvodne hľadal liek na maláriu a omylom pri tom vyprodukoval farbivo, ktoré nazval „Mauveine“. Spôsobil tým malú módnu revolúciu, no čo je dôležitejšie, zachránil životy miliónom morských slimákov 
V roku 1 775 uviedol švédsky chemik Carl Wilhelm Scheele na trh nový odtieň zelenej farby, ktorá vstúpila do dejín pod jeho menom – Scheeleho zelená.
Vďaka tomu, že bola jej výroba veľmi lacná, rýchlo sa rozšírila do celej (modernej) Európy a vo viktoriánskej ére bola veľkým hitom. Netreba zabúdať, že v tej dobe bola ponuka farieb neporovnateľne nižšia oproti súčasnosti. A preto bol Scheeleho produkt veľmi obľúbený – vďaka nemu si mohli dopriať zelené odtiene steny aj ľudia, pre ktorých to dovtedy nebolo možné. Medzi nich sa radil aj Napoleon Bonaparte, hoci on určite netrpel nedostatkom možností. Bohužiaľ však trpel tak, ako všetci ostatní v danej dobe, nedostatkom znalostí o toxických účinkoch arzénu, ktorý Scheeleho zelená obsahovala.
Nevie sa presne, koľko obetí si táto farba počas svojho používania vyžiadala, no mnoho historikov medzi ne radí aj Bonaparteho. Na konci 19teho storočia ju na trhu vystriedala Parížska zelená, ktorá bola odolnejšia. Bohužiaľ však bola nemenej škodlivá, a špekuluje sa, že mohla byť dôvodom slepoty Claudea Moneta, ktorý ju používal vo svojich maľbách.
Definitívne zmizla z trhu až v 60tych rokoch minulého storočia, a dodnes nám pripomína, akú cestu prekonalo ľudstvo za krajšími interiérmi. Aj vďaka týmto historickým omylom sme sa dopracovali do dnešného stavu, kedy máte na výber nekonečné množstvo zdravotne nezávadných odtieňov – stačí si len vybrať
V dnešnej dobe rozvinutého priemyslu je ťažko predstaviteľné, k čomu všetkému sa pri výrobe farieb museli uchylovať naši predkovia. Pokiaľ ide o kontroverziu, kraľuje pomyselnému rebríčku Múmiová hnedá 
Tento odtieň bol veľmi populárny v 16. a 17. storočí, vďaka svojim dobrým krycím vlastnostiam a teplým tónom. Súčasne bol však pomerne nespoľahlivý, pretože sa vyrábal, ako ste si už asi domysleli, z múmií. Jeho kvalita teda kolísala, na základe veku múmie a podmienkam, v ktorých bola uložená.
Na obranu maliarov danej doby treba povedať, že väčšina pravdepodobne netušila, z čoho je táto farba vyrobená. A akonáhle sa informácie o jej pôvode rozšírili, začala jej popularita pozvoľna upadať 
Šokujúce však je, že definitívne posledný výrobca ukončil produkciu tohto odtieňa až v polovici 60-tych rokov minulého storočia. A z jeho vyjadrenia vyplýva, že to bolo skôr spôsobené nedostatkom „materiálu“, ako morálnymi dôvodmi 
Vyhľadávali ju najmä holandskí majstri, a napríklad Vincent van Gogh ju použil na sfarbenie hviezd vo svojom svetoznámom obraze Hviezdna noc. Inak našla využitie aj pri farbení oblečenia, či výrobe interiérových farieb a rôznych typov produktov.
Jej popularita trvala až do roku 1883, kedy sa rozhodol britský botanik Sir Joseph Hooker bližšie pozrieť na jej pôvod
Motivoval ho k tomu najmä fakt, že v dodávkach farbiva sa vždy našlo aj množstvo hrudiek, ktoré páchli po amoniaku, ľudovo známom ako čpavok. A po niekoľko mesačnom šetrení sa ukázalo, že pôvodcom obľúbeného sfarbenia je moč indických kráv, ktoré boli kŕmené výlučne vodou a mangovými listami. Krátko na to zmizla Indická žltá z trhu a opäť sa objavila až vo svojej modernej, synteticky vyrobenej verzii.Vďaka súčasným technológiám už dokážeme vyrábať farby tak, aby si zachovali svoje pôvodné vlastnosti, nemuseli kvôli nim trpieť zvieratá („diéta“ založená na mangových listoch kravičkám neprospievala) a boli šetrné ku životnému prostrediu
